Homeopatia v Rusku, jej prvé kroky.
Homeopatiu v cárskom Rusku zo začiatku praktizovali zahraniční lekári, pochádzajúci najmä z Nemecka. Do cárskeho Ruska prichádzali nielen na pozvanie vlády ale aj súkromných osôb. Začiatky homeopatického liečenia tu spadajú do obdobia posledných rokov vlády Cára Alexandra I. Jedným z prvých lekárov, ktorý v roku 1824 prišli do cárskeho Ruska bol Dr. Adam, ktorý sa rok predtým zoznámil s Hahnemannom. On oboznámil s homeopatiou Dr. Scherringa, ktorý sa stal neskoršie hlavným lekárom Špeciálneho dozorného výboru. Ďaľším významným lekárom homeopatom, ktorý pôsobil v Rusku bol Dr. Carl Trinius (1778 – 1844), Hahnemannov synovec, študoval na univerzite v Jene, Halle Lipsku a homeopatiou sa nadchol v roku 1825. Bol to vynikajúci botanik. Stal sa dvorným lekárom cárskej rodiny a budúcim tútorom mladého Alexandra ii. Pravdepodobne on bol tým, kto sprostredkoval kontakty ďalších homeopatov s cárskym dvorom Dr. Herrman, ktorý prišiel do Petrohradu zo Saska, si vyslúžil pozornosť jeho pacientov úspešným liečením dizentérie.
Homeopatická metóda liečenia, ako sa dalo vopred očakávať, slúžila predovšetkým vyšším petrohradským kruhom. Pozerali na ňu, ako na spasenie a verili, že ich oslobodí od všetkých chorôb..
A zvesti o homeopatii sa z týchto kruhov dostali až k cárovi.
Roky Cholery.
Udalosti, ktoré sa odohrali v Rusku začiatkom roku 1832 získali pre homeopatiu veľa nových a významných stúpencov z radov aristokracie
Keď Lekárska rada Ruska riešila problém ako ochrániť o medicínu pre kacírstvom (t.j. homeopatiou), krajinu postihla veľká pohroma. Šírili sa zvesti, že z východu sa veľkou rýchlosťou blíži k ruským hraniciam nejaká neznáma choroba Bola to ázijská cholera, (cholera morbus)- choroba o ktorej lekári nemali ani tušenie. Ľuda na ňu zomierali po tisícoch. Tieto hrozné udalosti postihli krajinu v r. 1830-31. Cárske Rusko bolo prvou európskou krajinou, ktorá čelila a bola kruto postihnutá epidemickou chorobou, ktorej pôvod, príčina a možnosti liečenia boli absolutne neznáme. Nikdy pred tým sa necítili ruská medicína a ruská vláda také bezmocné. Prvá pandémia začala v Rusku v r. 1823 a najväčšej intenzity dosiahla v r. 1830 a 1831. Keď epidémia vyvrcholila, viac než štvrť milióna cárskych poddaných bolo mŕtvych a celková úmrtnosť postihnutých dosiahla takmer 50%. Ničivý vplyv cholery dopadol na celý ruský systém. Zastavilo sa verbovanie do armády, zastavil sa domáci obchod, karanténne nariadenia obmedzovali národ. Ľudia sa stali netrpezliví, prepukli nepokoje a rebélie a medzinárodné krízy v rokoch 1830-31 našli ruskú ekonomiku takú zabrzdenú v jej efektívnosti, že Černyšev, vtedajší minister vojny, napísal generálovi Dibichovi: „cholera nás priviedla do takej situácie, v akej sme nikdy pred tým neboli“. Ani ruská, ani žiadna iná medicína nemala nič k dispozícii, čo by ponúkla proti tejto chorobe. Naopak, metódy vtedajšej liečby zhoršovali šance na uzdravenie. Nešťastím bolo, že keď sa objavili najtypickejšie príznaky a choroba mohla byť spoľahlivo spoznaná, smrť už nebola ďaleko. Ak však komplex symptómov choroby naznačil liečbu, ruským lekárom bolo nariadené ordinovať veľké dávky kalomelu (Hg2Cl2 Mercurium chlorid) a ópia a tak regulovať stavy kŕčov a rozsiahleho krvácania. Ak boli prípady zachytené v počiatočných štádiach, používali sa teplé kúpele a plátno na vtieranie dráždivých mastí do kože, čo malo zamedziť zlyhaniu krvného obehu a smrteľnému úpadku vitálnych síl. Niet divu, že úsilie lekárov sa stretlo s veľkým odporom, kým so samými lekármi sa zaobchádzalo ako s travičmi. Ruský statkári hľadali nejaké dostupné lieky, aby pomohli svojim sedliakom. Niektorí ruskí homeopati podávali chorým homeopatiické lieky a boli úspešní.
Veľkú roľu v tomto zohral ruský statkár Semion Nikolajevič Korsakov, pravdepodobne jediný Rus, ktorého meno je známe bádateľom v histórii svetovej homeopatie pre jeho objav vlastného spôsobu výroby homeopatického riedenia. Už od svojej mladosti sa Semion Korsakov stal významný pre svoju účasť v Petrohradskom ľudovom zbore dobrovoľníkov v r. 1812-13 ( zúčastnil sa bitiek pri Berezine a Polotsku, potom obkľúčenia Danzingu a bol odmenený vojenským rádom Pruského kráľa. ). Po vojne začal pracovať ako štatistik na ministerstve vnútra. Táto práca nevyžadovala sústavnú prítomnosť v kancelárii. Preto mal dosť času venovať sa iným veciam, napríklad medicíne. Až do r. 1829 skúšal alopatiu. Avšak, po tom, čo bol liečený homeopaticky kvôli reumatizmu jeho príbuzným, ktorý sa volal Ľvov a bol statkár v Saratovskej provincii, začal sa venovať homeopatii. „ Keď spoznal pravdu, považoval to za svoju povinnosť podporovať šírenie homeopatie medzi širokou verejnosťou, aj slovom, aj činom.“ Po mnoho rokov liečil Korsakov homeopatiou svojich sedliakov a každého, kto prišiel za nim aj zo susedných miest. Skúšal tiež šíriť homeopatiu medzi jeho príbuznými a priateľmi. V r. 1830 až 1847, počas epidémií cholery, zastával post oblastného inšpektora nad lokálnymi nemocnicami pre liečbu cholery, zbierajúc štatistiky podľa rôznych metód v liečení cholery, samozrejme včítane homeopatickej. Pravdepodobne bol to on, kto prvý povedal admirálovi Nikolajovi Mordvinovi (1754-1845), jeho strýkovi a členovi Štátnej rady o tejto novej liečbe.
Štatistiky, zaoberajúce sa homeopatickou liečbou cholery v Rusku počas epidémie z r.1830, boli zbierané aj od statkárov a aj od homeopatických lekárov, ktorí liečili svojich sedliakov homeopatickými liekmi. Títo statkári buď začali používať homeopatiu ešte pred epidémiou (Ľvov a Korsakov), alebo boli prilákaní k tomuto spôsobu počas epidémie doktorom Adamom a Herrmanom. Admirál Mordvinov zjednotil štatistiky, ktoré dostával z jednotlivých regiónov Ruska, kde sa počas r.1830-1831 uplatňovala homeopatická liečba cholery. Podľa týchto štatistík, z pomedzi 1273 osôb, ktoré boli liečené homeopatickými liekmi, 1192 sa uzdravilo a 108 zomrelo ( t.j. úmrtnosť bola okolo 11 %). Štatistika neobsahuje hlásenia od lekárov.
Leary oznamuje Korsakovi, kde citoval Dr. Goldenberga, že menovaný liečil 1274 prípadov so 6% úmrtnosťou v Orenburgu. Leary sa zmieňuje aj o článku Francisa Blacka, kde boli uverejnené štatistiky Dr. Seidera z Vyšného Vološoku. Podľa týchto hlásení bola pri homeopatickej liečbe 30,2% úmrtnosť, pokým pri alopatickej liečbe 74,2% a úmrtnosť pri neliečených prípadoch bola 67,30 %. Podľa iného zdroja citovaného Learym, homeopatická úmrtnosť v Rusku všeobecne bola 22%. Teda miera úmrtnosti pri homeopatickej liečbe, podľa rozdielnych štatistík, kolísala medzi 6 - 30,2%, a bola oveľa nižšia, než 60-90% miera úmrtnosti pri alopatickej liečbe. Zdroj sa zmieňuje o listoch poslaných Korsakovi jeho urodzenými priateľmi:
„Veratrum album je špecifický liek pre choleru.......Nestratil som ani jedného pacienta s cholerou, kým mnohí sa uzdravili (statkár Tulinov z Tambovkej provincie)...Keď sa cholera objavila v našom kraji, stal som sa doktorom. Homeopatia mi priniesla skutočnú slávu. V susedných dedinách som liečil 480 ľudí, 364 sa zotavilo úplne a ostatní sa z toho pravdepodobne dostanú. Nielen statkári, ale aj lekári prichádzajú ku mne po inštrukcie a lieky.....Moja žena po celé dni pripravuje prášky. (Statkár A.Ľvov, Balševská oblasť, Saratovská provincia –jún 1831.... V Saratove žije jedna vzdelaná dáma... po tom, čo prečítala práce Hahnemana a jeho nasledovníkov, je oddaná homeopatii.Mala taký úspech, že pritiahla pozornosť mnohých miestnych lekárov.... Táto žena liečila choleru s vynikajúcimi výsledkami (statkár D.I.Adam)“
Dcéra admirála Mordvinova, grófka N.N. Mordvinová napísala vo svojich spomienkach:
„V čase objavenia sa cholery v Moskve v r. 1830, sme už vedeli z listov našich príbuzných Ľvovských a Korsakovcov z Moskovskej a Saratovskej provincie, že homeopatická liečba epidémie je mimoriadne dobrá. Liečili vlastných sedliakov a mnohých iných ľudí z predmestí. Niektorí susedia nasledovali ich príklad. Táto úspešná liečba naplnila sedliakov dôverou, obracali sa na nás neustále o pomoc. Statkári obchádzali okolie a navštevovali pacientov, pokým ich ženy pripravovali lieky podľa homeopatického spôsobu.
No jednako, homeopatia bola úplne zanedbaná predstaviteľmi oficiálnej lekárskej profesie, ktorí nielenže nemali čo ponúknuť proti fatálnej chorobe, ale kládli prekážky pri používaní homeopatie.
Admirál Mordvinov napísal Korsakovi v júli 1831:
„Pokým cholera zabíja mnoho ľudí, tu sa vedie zápas medzi starou medicínou a novou, a pôvodná (t.j. alopatia) sa so všetkým úsilím snaží zastaviť úspechy novej (t.j. homeopatie) Hoci je cholera nebezpečná, intrigy doktorov starej mocnej školy, taktiež ich počet prevažuje – nedovolia dodávanie homeopatických liekov. Herrman mi napísal, že bol donútený zastaviť používanie homeopatických liekov v nemocnici, a všetci jeho pacienti, ktorých mal, boli trýznení tým, že dostali pôvodné alopatické liečenie.
O štyri mesiac neskôr Mordvinov napísal Korsakovi zase:
Vo Francúzku informujú, že v Rusku boli údajne použité homeopatické lieky proti cholere a zistilo sa , že nemajú nijaký účinok na túto chorobu. Táto lož je výsledok miestnych lekárov, ktorí sa triasli, len keď počuli slovo homeopatia. Mala by sa preukázať ohavnosť tohto tvrdenia. Zbieram dôkazy o úspešnej liečbe, poskytovanej homeopatickými liekmi a mali by byť publikované vo všetkých metropolitných mestách Európy.
Šľachtic D. Adam z Mosky, napísal Korsakovi: „Tu v Moskve, je homeopatia aktívne perzekvovaná. Homeopatickí doktori ju uplatňujú potajomky, aby sa nestali objektmi výsmechu alopatov.“
Ak porovnávame výsledky homeopatickej a alopatickej liečby počas obdobia cholery v rôznych krajinách, je možné tvrdiť, že homeopatia bola nepochybne vhodnejšia nie len oproti „vedeckej“ alopatii ( s jej púšťaním krvi, kalomelom a preháňadlami), ale tiež nad púhym neliečením. Alopati v Rusku nemali nielen nijaké porozumenie pre podstatu (esenciu ) choroby, ale ani vhodný liek. Predsa však skúšali očierniť a diskreditovať homeopatickú liečbu.
Homeopatická Nemocnica Alexandra II v St. Petersburgu
História homeopatie - osobnosti klasickej homeopatie
Homeopatia pod lupou
Hippokrates z Kósu (460 pred n.l. - 380 pred n.l.)
Základná filozofická myšlienka homeopatie „podobné sa lieči podobným“ bola známa z dôb Hippokrata. Hippokrates, antický lekár z ostrova Kós sa pokladá za otca lekárstva, zakladateľa medicíny ako vedeckého oboru. Hippokrates zaviedol racionálno-empirické diagnostické metódy. Jeho spisy Corpus Hippocraticum sa stali základom stredovekého lekárstva. Niektoré Hippokratove terapeutické návody sú aj v dnešnej dobe pozoruhodné. Odmietal povery a primitívnu liečitelskú mágiu, bol presvedčený, že choroba nie je dôsledok zásahov bohov, ale prírodných vplyvov. Pre určenie diagnózy treba venovať pozornosť osobnosti chorého, jeho špecifickým príznakom a vziať do úvahy reakciu jeho organizmu. Hippokrates mal zbierku niekoľko sto liečiv. Najväčším príkladom na jeho teóriu „podobné sa lieči podobným“ je aplikovanie koreňa Veratra alba na liečenie cholery. Vo veľkých dávkach tento jedovatý koreň vyvoláva hnačky, ktoré ako v prípade cholery vedú k hydratácii tela. Vysvetľoval to tvrdením, že na každé ochorenie je potrebný taký prostriedok, ktorý u zdravého dokáže vyvolať protichodné účinky. Príkladom tejto teórie je aj skúsenosť, že na zastavenie hnačky používaný hydroxid hlinitý je prostriedok spôsobujúci zápchu. Po páde Ríma sa zaužívali stredoveké liečebné praktiky, ktoré viac menej stagnovali a neprinášali výraznú úľavu chorým. Zhoršené životné podmienky (infikovaná voda, potraviny, pandémie) podnecovali mnohých mysliteľov, aby začali skúmať ľudské telo, jeho základné funkcie. Nový, výrazný prúd do objasnenia ochorení priniesol Paracelsus.
Philippus Aureolus Paracelsus (1493 - 1541),
vlastným menom Theophrast von Hohenheim (syn švajčiarskeho lekára), je považovaný za zakladateľa modernej chémie a medicíny. Paracelsus bol nepochybne „vyčnievajúca lekárska osobnosť“, svoju kariéru začal ako lekár. Pretože sa odmietal obmedziť na tradičné lekárske vzdelanie tých čias, vyvinul vlastné úspešné spôsoby liečby. Jeho výklad o chemických a liečebných vlastnostiach viacerých látok, obhajoba presného dávkovania ako aj Hippokratovho princípu podobnosti ho zaradila medzi osobnosti, ktoré sa veľkou mierou zaslúžili o rozvoj homeopatie. Paracelsus vyvinul niekoľko úspešných liečebných metód, ktoré podložil nie vedomosťami z kníh, ale vlastným pozorovaním a skúsenosťami. Objavil aj príčinu silikózy, choroby baníkov, ktorú spôsobuje vdychovanie výparov kovov, pričom predtým sa toto ochorenie kládlo za vinu zlým duchom. V r. 1534 bojoval proti moru tak, že použil istú formu očkovania. Na liečenie emocionálnych problémov používal rosu z rastlín. Hoci jeho vnímanie zdravia a choroby bolo ovplyvnené alchymistickými myslením, videl v tele aj biologicko-chemické a fyzikálne pochody, takže choroby mohli byť ovplyvnené chemickými prostriedkami. Paracelsus sa stal zakladateľom novovekej, na experimentálnej báze založenej a na „alternatívnej medicíne“ závislej liečbe, ktorá umožnila široký rozvoj farmaceutickej chémie. Za účelom skúmania drahých kovov opakovane navštívil aj územie Slovenska. Jeho návštevu Bratislavy pripomína aj pamätná tabuľa, umiestnená na stene Primaciálneho paláca s reliéfom postavy, miešajúcej prášky. Pod reliéfom je nápis „In hac platea habitavit A.D. 1537 D. D. Paracelsus de Hohenheim“ („Na tejto ulici býval roku Pána 1537 pán Paracelsus z Hohenheimu“). Jeho najznámejšia téza, ktorá je ešte aj dnes platná znie: „Množstvo robí jed (Dosis facit venenum)“.
Medzi 16.-19. storočím sa poznanie a pokrok v lekárskej vede zvyšoval. prehlboval. Napriek tomu celkový zdravotný stav obyvateľstva sa zhoršoval v dôsledku prehustenia a ťažkých životných podmienok v priemyselných oblastiach. Zaužívané boli liečebné metódy ako púšťanie žilou, prikladanie pijavíc či drastické prečisťovacie kúry. Pri liečbe sa používali aj toxické látky - olovo, arzén, ortuť. Extrémna liečba, ktorej sa pacient podrobil, tak mávala často dlhotrvajúce následky.Za týchto podmienok sa zrodila homeopatia.
Samuel Friedrich Christian Hahnemann (1755-1843)
bol syn maliara messeinského porcelánu. Bolo to neduživé, chorľavé, ale inteligentné dieťa. Keď v tom čase porcelánka v Meissene prežívala úpadok, pocítila to aj rodina malého Samuela. Napriek nedostatku finančných prostriedkov Samuelovi učitelia podporili jeho štúdium.
Prehľad jeho činnosti:
1775 - započal štúdium na Lekárskej univerzite v Lipsku. Neskôr, aby sa udržal na univerzite, doučoval a prekladal z anglického, nemeckého a gréckeho jazyka. Z univerzity v Lipsku odišiel študovať do Viedne, kde pracoval pod vedením dr. Quarina, ktorý bol osobným lekárom Márie Terézie. Tu sa zoznámil s barónom Samuelom von Brukenthal, ktorý ho zobral so sebou, aby mu slúžil ako domáci lekár a knihovník. Dva roky pracoval u baróna, pričom si usilovne doplňoval vedomosti z oblast chémie, botaniky a literatúry.
1779 - ukončil ako 24 ročný vysokoškolské štúdia v Erlangene.
1780 - začiatok jeho lekárskej praxe. Hoci sa mladý Hahnemann venoval svojej medicínskej profesii, svoje finančné prostriedky si navyšoval článkami z oblasti medicíny, chémie a z prekladateľskej činnosti. V týchto príspevkoch protestoval voči drastickým metódam tradičnej medicíny tej doby, nežiadúcim účinkom zaužívaných praktík tej doby. Propagoval vhodnú výživu, pobyt na zdravom vzduchu, pohyb, zlepšenie hygienických podmienok v príliš preplnených obydliach.
1782 - oženil sa s dcérou lekárnika Henriettou Küchler, žili spolu 48 rokov. Usilovne naďalej písal články a prekladal, aby uživil svojich 9 detí. Kvôli neúspechom pri výkone svojho medicínskeho povolania sa čoraz viac odvracal od bežných praktík vtedajšej medicíny. Jeho prekladateľská činnosť bola horlivá.
1790 - Pri preklade statí z „ Materia medica“ od anglického vedca dr. WilliamaCullena, Hahnemann natrafil na kapitolu, ktorá nakoniec zmenila jeho vlastný život a taktiež mnohých ďalších po celom svete. Hahnemann nedôveroval Cullenovmu interpretovaniu liečivých účinkov chinínovej kôry na ľudský organizmus v prípade malárie. Rozhodol sa overiť si prostredníctvom pokusov na sebe účinok chinínu. Aby sa uistil o hodnovernosti svojich pokusov, opakoval ich na osobách zo svojho blízkeho okolia (deťoch, príbuzných, priateľoch) za štandardných prísnych podmienok. Zistil, že odpoveď organizmu sa u jednotlivých skúšajúcich líšila. Tie reakcie, ktoré u produkovali u všetkých rovnaké symptómy, označil ako kľúčové. Iné ako druhotné, ďalšie ako zriedkavé. Takto vytvoril obraz lieku. Hahnemann pokračoval v pokusoch s ďalšími prírodnými látkami a vždy dospel k rovnakým zákonitostiam. Na základe
týchto skúmaní došiel k presvedčeniu, že sa otvorila nová cesta liečenia, ktorá dokáže nastoliť u pacientov zdravie (harmóniu na všetkých úrovniach tela a mysle). Týmto rozhodnutím a usilovným hľadaním pravdy natrafil na koncepciu homeopatie. Od tohto okamihu neustále skúmal, aby mohol sformulovať výsledky nových pravidiel liečby.
1796 - zverejnil slávnu stať “ Pokus o nový princíp odhaľovania liečivej sily substancií
medicamentov“ a spomenul tu prvýkrát homeopatickú zásadu „Similia similibus
curantur.“ V zápätí sa vznietila hádka medzi učencami školskej medicíny, ktorí tento
liečebný postup rozhodne odmietali.
1810 - získal Hahnemann habilitáciu na univerzite v Lipsku
1810 - vydáva spis Organon racionálneho liečenia, kde opisuje Hahnemann pôvod a spôsob
účinku svojho princípu liečenia. Táto práca sa dodnes považuje za základné dielo
homeopatie. V Organone položil Hahnemann metodické a filozofické základy
homeopatickej liečby, opísal novú terapeutickú metódu z viacerých hľadísk a uviedol
základné informácie dôležité z hľadiska pochopenia podstaty správnej homeopatickej liečby. Hahnemann pomenoval liečebnú metódu „homeopatia“. Názov odvodil z
gréckeho slova homeo (podobné) a pathos (utrpenie)
1811- v Lipsku začal Hahnemann vyučovať predmet homeopatia. Pritom vykonával praktické
liečenie, pri ktorom sa mu podľa výpovedí jeho prívržencov podarili neobyčajné
vyliečenia. V Lipsku sa Hahnemann dostal do sporu s lekárnikmi z dôvodu
samostatného vydávania homeopatických liekov svojim pacientom. Hahnemannovi bolo
zakázané, aby svoje lieky vyrábal sám.
1812- Napolenon so svojim vojskom sa priblížil k Lipsku a dôsledkom toho prepukla
týfusová epidémia. Hahnemann vyzbrojený 26 liekmi dosiahol obdivuhodné výsledky
v boji proti tejto infekcii a zo 180 nakazených iba dvaja umreli. 1815 - po tomto roku čoraz väčší počet nadšencov obklopila Hahnemanna a vtedy sa rozhodol založiť spolok proverov, ktorí pravidelne vykonávali skúšky nových liekov 1811-1821 na základe týchto skúseností vydal šesťzväzkové dielo Materia Medica Pura,
v ktorej zhrnul výsledky provingu (overovania) šesdesiatich šiestich liekoch
používaných v tom čase.
1819 - prežil v Lipsku v relatívne tvorivé obdobie, avšak v niekoľkých nasledujúcich rokoch
ho niektorí lipskí lekári a lekárnici zažalovali, aby mu zabránili pripravovať a
predpisovať vlastné liečivé preparáty. Paradoxom bolo, že napriek tomu, že pomohol
mnohým bohatým a váženým občanom Lipska, spor s lekárnikmi prehral.
1821- odložil lekársku prax a prednášanie na univerzite a odsťahoval sa z Lipska do
Köthenu, kde vďaka podpore arcivojvodu Ferdinanda strávil 14 pokojných rokov a
dochádza k rozvoju homeopatie
1822 - stal sa dvorným lekárom arcivojvodu, s pomocou svojej manželky a dcéry sa venoval
počas 6 dní v týždni svojej ordinácii
1828 - v Drážďanoch vydaný prvý diel jeho najväčšieho diela Chronické choroby a ich
homeopatická liečba.
1829 - vydanie všetkých 5 zväzkov Chronické choroby a ich homeopatická liečba. V tejto
práci predstavuje prvýkrát svoju teóriu miaziem a vysvetľuje priebeh chronických
ochorení.
1830 - umrela jeho milovaná manželka
1834 - zoznámil a oženil s mladou umelkyňou Melanie D’Hervilly, ktorá bola skoro o 50
rokov mladšia od neho. Odišli do Paríža, kde ho nikto neprenasledoval, všetci si ho
veľmi vážili. Jeho mladá manželka ho všemožne podporovala a zdieľala s ním jeho
osud.
2. júla 1843 umrel vo veku 88 rokov, pochovali ho v Paríži na cintoríne Per Lachaise. Hahnemannova homeopatická lekárnička, ktorú zdedila po smrti jeho manželka, sa dodnes v Paríži uchováva ako vzácna spomienka na tohto veľkého mysliteľa. Jeho rukopisy sú všetky uložené v Inštitúte pre históriu lekárstva (IGM), nadácia Roberta Boscha v Stuttgarte. Nemecko, rodná krajina S. Hahnemanna teda vlastní rukopisy všetkých hlavných Hahnemanových diel. Cena týchto rukopisov podľa odborníkov dosahuje cenu zrovnateľnú napr. s rukopismi J.W.Goetheho.
Napriek mnohým protestom zo strany lekárov a lekárnikov sa myšlienky Hahnemanna šírili medzi pokrokovo mysliacich lekárov, ktorí neboli spokojní so stavom medicíny tých čias. 19. storočie - informácie o Hahnemannovej filozofii sa rýchlo šírili z Nemecka cez Európu do Ameriky a Ázie. Napriek tomu, že mnoho lekárov polemizovalo alebo odmietalo Hahnemannove myšlienky, homeopatia si nachádzala svoje miesto v liečebnom procese
1831- strednú Európu zachvátila cholera. Pre tieto prípady použil Hahnemann s výborným výsledkom homeopatický preparát Camphor. Okrem podania homeopatického Camphoru Hahnemann doporučoval aj izolovanie týchto chorých. Dosiahnuté výsledky dokazovali, že Hahnemann predbehol svoju dobu. Jeden z jeho Camphorom vyliečených pacientov, dr.Frederick Foster Hervey Quin (1799-1878), sa stal jeho nasledovníkom.
1832 F. F. H. Quin založil svoju homeopatickú prax v Londýne
1849 F. F. H. Quin vybudoval prvú homeopatickú nemocnicu v Londýne
1854 F. F. H. Quin - epidémia cholery úspešne liečená homeopaticky (úmrtnosť o 30% nižšia ako v iných nemocniciach)
Dr. Constantine Hering (1800 - 1880)
Meno priekopníka homeopatie v USA si vybavíme pri spomienke na princípy postupu liečby (tzv. Heringove zákony). Constantin Hering bol však veľmi činný i v iných oblastiach homeopatie, vyskúšal 104 liekov, predstavil napríklad Lachesis, Psorinum, Glonoine a napísal mimo iného desaťzväzkové dielo: Vodiace Symptómy našej Meterie mediky (Guiding Symptoms of our Materia Medica). Hering sa narodil 1. januára 1800 v saskom mestečku Oschatz. Od detstva mal veľké množstvo záujmov, ale obľúbil si hlavne prírodné vedy. Behom štúdia medicíny na univerzite v Lipsku mal pripraviť prácu, v ktorej by zdiskreditoval homeopatiu. Rozhodol sa zopakovať Hahnemannov pokus s Cinchonou (China).Požiadal o liek lekárnika: „ Aby ho mohol vyskúšať a dôkladne potom napadnúť tú hlúpu novú vedu.“ Lekárnik mu odpovedal: „Radšej to nechaj, stúpaš na málo pevnú zem.“ „Ja sa pravdy nebojím!“ Krátko potom, v roku 1821, sa Heringovi zapálil porezaný prst, tvrdo odmietol amputáciu a známy ho donútil, aby skúsil „smiešne miniatúrnu“ dávku arzénu. „Akonáhle som si uvedomil priebeh vyliečenia, zmizli z mojich očí všetky prekážky uvidieť žiaru nových lekárov.“ „Moje nadšenie rástlo. Stal som sa fanatikom. Cestoval som po zemi, navštevoval hostince, vyliezol som na stôl či na lavicu a kázal preslovy o homeopatii všetkým prítomným. Hovoril som ľudom, že sú v rukách mäsiarov a vrahov. Mal som úspech všade. Skoro som si myslel, že dokážem oživovať mŕtvych.“ (Hering o objave homeopatie). Prvý dopis napísal Hering Hahnemannovi v roku1824, Hahnemann bol potešený Heringovým nadšením, a tak začala ich doživotná korešpondencia. Hering dokončil lekárske štúdia v roku 1826 na univerzite vo Warzburgu. Krátko pracoval ako učiteľ prírodných vied, bol však poverený saským kráľom, aby sa zúčastnil botanickej a zoologickej expedície do Surinamu (Afrika). Dvorný lekár sa dozvedel o jeho medicínskej činnosti a rozkázal mu aby sa venoval záležitostiam biologickým. Hering rezignoval a usadil sa v Suriname ako homeopatický lekár. Žil v Moravskej komunite, kde sa stretol s misionárom Georgem Bute (obohatil našu materiu mediku napríklad o lieky Sanguinaria a Mezereum), ktorý ho nakoniec prehovoril, aby sa presťahoval do Pensylvánie, USA, kde je aj pochovaný.
Veľa známych príhod je zapísaných práve z doby Heringovho pobytu v Suriname. Tam sa začal zaujímať o použitie hadích jedov v podobe homeopatických liekov. Od domorodcov získal velikého hada surukuru (Lachesis mutus) a jeho jed trel s mliečnym cukrom, aby dosiahol homeopatickú potenciu. Omylom sa mu jed dostal do úst a tak začal prvý proving lieku Lachesis. Jeho manželka nestratila duchaprítomnosť a zapisovala jeho príznaky: „Veľmi podivný pocit, akoby škrabanie vzadu v krku. Po hodine som cítil bolesť krku zvonku. Bola to štípavá bolesť v presne ohraničenej oblasti na pravej spodnej časti krku, akoby vychádzala zvnútra. Bolesť sa prehltaním nezhoršila, ale tlakom áno. Po niekoľkých hodinách jazdy vozom na čerstvom vzduchu som cítil úzkosť, akoby sa niekde ďaleko odohrávala tragédia, bol to bolestivý stiesnený pocit. Hodinu som sa cítil veľmi zúfalo. Večer som trpel neobvyklým sklonom k žiarlivosti, blízkym k delíriu, bol som šialený a neovládateľný. Behom tohoto stavu driemania či polospánku som bol zrazu nadmerne zhovorčivý. Hovoril som, hovoril som, bez toho, že by som vstal, moje slová boli len žvatlaním a okamžite som si uvedomil, že kecám. Prekonal som sa, len aby som začal nanovo....“ Hering daroval celú svoju biologickú zbierku zo Surinamu Akadémii prírodných vied vo Filadelfii. V katalógu sú uvedené dva exempláre dr. Heringa uložené v liehu: samec Lachesis mutus, číslo 7039 a samička toho istého druhu, číslo 7040.
„Keby naša škola prestala nasledovať Hahnemannovu prísne induktívnu metódu, boli by sme stratení a v histórii medicíny by sme si zaslúžili mať zmienku, len ako karikatúry!“ Známa veta z Heringovho posledného článku. The North-American Journal of Homeopathy, 1880.
Dr.James Tyler Kent (1849 – 1916)
James Tyler Kent sa porovnáva s géniom Hahnemanna tým, že pre dvadsiate storočie sprostredkoval vysoko dostupnú formu homeopatie. Je ťažké si predstaviť, kde by dnes bola homehomeopatia bez Kentovho vplyvu. Jeho interpretácia Hahnemannovho diela je základom takmer pre každú homeopatickú školu a organizáciu.
Roku 1878 ochorela jeho žena a on nebol schopný jej pomôcť. Zavolal teda miestneho homeopatického lekára, ktorý ju vyliečil. Pod vedením tohoto lekára, dr. Richarda Phelana, potom začal študovať homeopatiu. Vzdal sa svojho miesta na Eclectic College a roku 1881 prijal miesto profesora anatómie na Homeopatic Medical College of St. Louis. Roku 1883 sa stal profesorom materie mediky. Jeho význam v homeopatickej komunite rýchlo rástol. Už okolo roku 1884 sa vo veciach homeopatických konaniach bežne kládla otázka: "A čo by tomu povedal dr. Kent?" V roku 1887 bol Kent zvolený za prezidenta International Hahnemannian Association (Mezinárodná Hahnemanova asociácia ). Roku 1890 založil postgraduálnu školu homeopatickej terapie. Škola tiež otvorila kliniku a až do svojho uzatvorenia v roku 1900 sa v nej vystriedalo 40 000 pacientov a vyškolilo 25 lekárov, ktorí sa neskôr stali vedúcimi osobnosťami homeopatického hnutia a držali v Spojených štátoch homeopatiu pri živote po celú prvú polovicu dvadsiateho storočia. J.T. Kent bol osobným lekárom aj prezidenta Theodora Roosevelta.
Kent úzko spolupracoval s lekárňou Ehrhart and Karl na projekte a realizácii stroja na sériovú výrobu vysokých riedení homeopatických liekov. Tieto tzv. " Kentove potencie" sa vyrábali až do štyridsiatych rokov 20. storočia. Kent pôsobil aj v redakčných radách lekárskych a homeopatických časopisov.
Kent napriek svojej otvorenosti "pre svet" bol v podstate veľmi uzavretý človek a o jeho osobnom živote sa toho vie len málo. Jeho prednášky sú dodnes považované za najucelenejšie úvahy na tému homeopatie.
Homeopatia v USA počas života J.T.Kenta prekvitala, ale tento výnimočný vzostup skončil jeho smrťou kvôli "ľahkým spôsobom praktikovania homeopatie ako je polyfarmácia a mixopatia". Trvalo mnoho stratených rokov, až sa ukázala a potvrdila pravda o klasickej homeopatii.
I dnes sa homeopatia realizuje na základe rovnakých princípov ako v čase Hahnemanna. Reprezentanti homeopatie jeho stanoviská dodnes považujú za platné. Ale takmer všetci zástancovia homeopatie sa vyhýbajú metafyzickým slovíčkam pána Hahnemanna. Zabúdajú pritom, že bez duchovných predstáv jej zakladateľa, je fungovanie homeopatie nepochopiteľné. Aby výklady zodpovedali vedeckému mysleniu 21.storočia, pôvodné duchovne založené vysvetlenia zatajujú a nahrádzajú novými “vedeckými“ slovíčkami.
Múzeum Farmácie-lekáreň U červeného raka, Bratislava
Expozícia Múzea farmácie je umiestnená v časti priestorov bývalej lekárne U červeného raka, ktorá sa spomína už v 16.storočí Súčasná expozícia sprístupňuje históriu farmácie v Bratislave. Farmaceutická zbierka je jedinečnou svojho druhu na Slovensku. Obsahuje pôvodné súčasti zariadenia lekární, zachovaná literatúra svedčí o odbornej úrovni lekárnikov. Medzi literatúrou zo 16. storočia sa nachádza originálne vydanie Paracelsových spisov z roku 1574. V tejto expozícii sa nachádza aj zbierka náradia používaného pri príprave homeopatických preparátov homeopatickej lekárničky pochádzajúcej z lekárne na Kozej ulici. Táto posledná lekáreň pripravujúca homeopatiká bola zrušená v päťdesiatich rokoch 20. storočia., Dodnes žije v Bratislave niekoľko osôb, ktoré nostalgicky spomínajú na lekáreň, kde pôsobil známy bratislavský lekárnik a homeopat dr. Wurm.
Tekovské múzeum v Leviciach má časť svojich expozícií venovanú histórii lekárnictva
v regióne. To má bohatú históriu, prvá lekáreň K čiernemu orlovi v Leviciach bola založená už v roku 1664 po vyhnaní Turkov z mesta. Ide o rekonštrukciu pôvodnej expozície. Základom je originálny nábytok z officíny bývalej levickej lekárne Koruna z roku 1823. Okrem toho expozícia prezentuje archívne materiály, odborné publikácie, diplomy, recepty, úradnú korešpondenciu, obalové materiály a laboratórne zariadenia na prípravu liečivých piluliek a mastí. V stálej expozícii je aj zachovalá homeopatická lekárnička z roku 1833.. Má tvar knihy s hnedou koženou väzbou, obsahuje teraz 63 liečiv. Na vnútornej strane jednej z dosiek je zoznam liečiv, ktoré sú uložené v malých sklenených fľaštičkách s korkovými uzávermi. Každá z nich obsahuje granulované liečivo a je označená číslom, ktoré sa zhoduje s číslom na zozname. Na dobových fotografiách umiestnených v múzeu sú známe osobnosti z oblasti lekárnictva a budovy, v ktorých boli umiestnené dnes už neexistujúce lekárne.
