Klasická homeopatia

Homeopatia má svoje zákonitosti, ktoré uviedol do praxe pred viac ako 200 rokmi nemecký lekár Samuel Hahnemann (1755 -1843). Jeho dobrá orientácia vo farmácii a v chémii, znalosti siedmich svetových jazykov mu pomohli pri poznávaní praktických skúseností starého Egypta, Grécka i stredovekých alchymistov. Najprv začal experimentovať na sebe, preveril si správnosť postulátu z čias Hippokrata, a síce, že látka, ktorá má schopnosť vyvolať nejaké symptómy ochorenia, má schopnosť ich aj liečiť. Ide o zákon podobnosti známy ako Similia similibus curantur. Liek je schopný vyliečiť iba tie symptómy, ktoré je schopný vyvolať u zdravého organizmu. Pokiaľ liek nedokáže symptómy vyvolať, nedokáže ich ani vyliečiť. To je základné pravidlo definujúce homeopatiu.
Homeopatia je empirická metóda založená predovšetkým na skúsenosti, ale vyžaduje aj veľký podiel kreatívneho myslenia. Najväčšiu dezinformáciu do ortodoxných prírodných vied vniesol fakt, že homeopatia prezentuje liečenie pomocou lieku, "v ktorom nič nie je". Časté sú námietky oponentov homeopatie, že sa jedná iba o placebo efekt. Homeopati detskí lekári a zverolekári však dosahujú dobré výsledky v liečbe kojencov a tak isto aj u zvierat. Veda a technika má pevne zakotvené, praxou overené svoje axiómy a postuláty. Napriek tomu sa vedomie ľudstva neustále rozširuje o nové poznatky. Dnešné  chápanie sveta a jeho zákonitostí sa posunulo k vyššej úrovni objavmi v oblasti kvantovej fyziky.  Preto by sme nikdy nemali odsudzovať to, čo nám nie je jasné, čo je nad naše chápanie dnes. Homeopatia má jasne definované svoje možnosti potvrdené vyše 200 ročnou praktickou skúsenosťou. Homeopatické lieky sú pripravované z prírodných surovín a sú riedené vodou. Rôzne prístupy existujú dokonca aj v "tvrdej vede". Každé učenie má svojich následníkov i vášnivých odporcov, každá téza potrebuje časový horizont, aby sa proces vyformoval a tým aj dozrel. Ako tažko sa niekedy dokazuje pravda môžu slúžit príklady z dávnejšej minulosti (G.Bruno, G.Galilei), ale napr. aj vyostrené spory fyzikov z prvej polovice 20. storocia fyzikov hlavne medzi Einsteinom a Heisenbergom, v 1.polovici 20.storocia... Dnes je nepopierateľným faktom aj pre vedecké kruhy, že voda je unikátnou substanciou, čo sa týka schopnosti zhromaždovať informácie. Jednoduchým príkladom môže byť snehová vločka, ktorá dokáže nadobúdať rôzne tvary. V krajinách s rozvinutou tradíciou homeopatie je príprava homeopatických liekov zachytená v ich národnom liekopise, ktorý ukladá presné smernice potrebné k príprave týchto liekov.

Ex Libris "Suffer no one to polselfs more honesty, probity and rectitude than yourself." "Nežiadaj od iných, aby boli pocitvejší, spravodlivejší a statočnejší, než si Ty sám." Samuel Hahnemann, Paríž 9.augusta 1842

Medzi praktikujúcimi homeopatmi sa vyskytujú odlišné spôsoby hľadania similima. Klasický homeopat musí dokonale ovládať základný  nástroj, tzv. repertórium (súpis rubrík mentálneho a fyzického tela), do detailu musí chápať odlišnosti medzi liekmi, jadro každého lieku (Materia medika). Klasický homeopat sa nezaobíde bez dôkladného poznania Organonu liečebného umenia, základného filozofického a teoretického diela Samuela Hahnemanna. Táto cesta ho bezpečne vedie k lieku, bez toho, aby používal stetoskop. Žiadny rozumný nelekár homeopat nebude brániť pacientom, aby navštevoval lekára. Ba naopak, spolupráca alopatického lekára a klasického homeopata by obohatila úsilie oboch. U lekárov - homeopatov nie je podmienka klasického postupu (t.j. repertorizácie), ale vo svete je v prevahe aj u špičkových homeopatov lekárov zaužívané používanie repertória, lebo je to bezpečná cesta.
Indický lekár dr.Prafull G.Vijyakar, homeopat s dlhoročnou skúsenosťou skĺbil vo svojej praxi teoretické poznatky z genetiky a aplikoval ich v homeopatii. Dosahuje pozoruhodné výsledky aj u prípadov, kde zlyhali iné možnosti. V prvom rade sa opiera o teóriu potlačovania, ktorá je jedným z kľúčových momentov u všetkých ochorení. Akákoľvek intervencia, ktorá postrčí centrum prípadu na hlbšiu úroveň bytia je z pohľadu homeopata supresiou - potlačením. Správny smer je vtedy, ak sa centrum ťažkostí posúva z oblasti hlbšej, napr. mentálnej na perifériu - tzv. Heringove zákony, v ktorých Constantin Hering formuloval princípy, ktoré homeopatovi potvrdzujú správne smerovanie liečebného procesu: Zvnútra von - za najhlbšiu vrstvu je považovaná myseľ, potom emócie a nakoniec fyzické symptómy. Pokiaľ ide o orgány, najdôležitejší je mozog,  potom srdce atď. - ako v embryológii. Za najmenej dôležitý orgán sa považuje koža. Zhora dole znamená, že postupnosť je od hlavy cez trup a horné končatiny na dolné končatiny (napr. pri kožných onemocneniach). Pritom najskôr sa objavia symptómy nedávno prejavené a potom sa objavujú symptómy staršie.
Toto sú okrem iného dôvody, prečo je klasická homeopatia vhodná hlavne prípadoch liečenia chronických ochorení. Akútne ochorenia vie alopatická medicína svojimi čoraz dokonalejšími vyšetrovacími metódami a vyšpecifikovanými liekmi bravúrne zvládnuť.
Dôležitým faktorom je vždy to, aké výsledky sa dosiahnu v praxi. Stáva sa, že doporučený homeopatický liek nemá žiadny účinok. Nie je to spôsobené nulovým efektom lieku, ale nepochopením podstaty problému na strane homeopata, alebo neochote spolupracovať zo strany chorého. Nikdy nie je na vine liek, ale zlá analýza prípadu a v dôsledku toho nevhodný predpis.

CKH je orientované výlučne na klasickú homeopatiu.